Môj príbeh siaha do doby, keď som mala 5-6 rokov. Potom začalo zajakávanie. Keď som mala 8 rokov, mama ma vzala k logopédke, lebo chcela, aby sa mi reč zlepšila, ale bohužiaľ mi to nepomohlo. Potom, počas školských rokov, sa zajakávanie objavovalo čoraz viac, najmä v stresových situáciách, napríklad pri odpovedaní na otázky v škole alebo keď som sa s niekým rozprávala.

Žiaľ, takto som sa rozprávala aj s rodinou a veľmi ma to trápilo. Spev vždy nahrádzal moje rozprávanie, pretože to som naozaj dokázala, to som dostala ako svoj talent. Vždy som túžila po zmene reči, aby som vedela riešiť úlohy potrebné pre každodenný život a vedela sa porozprávať s rodinou.

S novou rečou:

Bolo veľmi zaujímavé naučiť sa túto techniku, pretože som o nej nikdy od nikoho nepočula. Som oveľa pokojnejšia a môžem povedať všetko. Samozrejme, chce to veľa cviku, ale stojí to za to, pretože človeku so zajakávaním to výrazne uľahčuje rozprávanie. Môžem požiadať o tovar v obchode a na trhu. Môžem sa porozprávať s rodinou a už len preto nová reč stála zato. Vrelo odporúčam tým, ktorí s touto ťažkosťou bojujú, pretože musíte na sebe pracovať a v novej reči je nová príležitosť 🙂

Blanka